Šťastie

Autor: silvia martisova fuchs | 5.5.2011 o 8:48 | (upravené 5.5.2011 o 9:45) Karma článku: 4,37 | Prečítané:  639x

Stáva sa to aj vám,alebo som len ja taký nešťastný tvor?Najskôr som si myslela,že mám depresie.Blbosť.Nakúpila som si rôzne knihy o psychických chorobách a maniodepresívnych psychózach.Nič z toho nemám.Dobre.

Takže som len tak trochu "smutná" z toho,že sa mi nedarí.Nemám prácu po akej som túžila.Ani partnera.Ani nevyzerám tak dobre,ako by so chcela.Fajn-je to len moja chyba a treba s tým niečo robiť.Začala som sa zaoberať ezoterikou a knihami od Louis Hay-keď zmeníme svoje myšlienky,zmeníme aj svoj život.OK.Vytrvala som.Prešli štyri roky.Schudla som pár kíl,mám dlhšie vlasy,vyzerám tak,že sa cítim sama so sebou fajn.Presťahovala som sa do zahraničia a vydala sa za úžasného človeka.Máme krásny dom a skvelú prácu.Môj život dostal úplne iné rozmery.Klop,klop.Keď som sa z toho všetkého spamätala a prešla prvá eufória,zistila som,že sa vlastne v mojich vnútorných pocitoch nič nezmenilo.Stále som sa necítila dostatočne šťastnou.Nahovárala som si-až keď si kúpim "to a to" budem spokojná,až keď dosiahnem "to a to" budem v pohode.Rodine som sa sťažovať nemohla."Máš všetko-si už len rozmaznaná!" alebo:"Nevieš,čo chceš,keď to stratíš,tak pochopíš" atď...Ja viem,mali pravdu.Ale i nie.Ja som si vážila,čo mám a stále vážim.Len neznamená,že keď mám šťastie,aj sa tak automaticky musím cítiť..Ja som len to šťastie akosi nemohla uchopiť,stále mi prekĺzalo pomedzi dlane.S hrôzou som zistila,že prežívam krásne dni a časy,len mi to dôjde až večer.Alebo na druhý deň.Musela som viac prežívať prítomnosť,aby som nežila len v budúcnosti.Snažím sa viac si všímať maličkostí...aj také "banality" ako západ slnka,kvety v záhrade,snažím sa viac prejavovať lásku manželovi-snažím sa uvedomiť si ako krásne vonia svet po jarnom daždi...snažím sa vdýchnuť prítomnosť-tu a teraz-a nasať do seba jej vôňu...Viem,že možno mnohí z vás budú namietať,že pokiaľ sme všetci zdraví,máme si toho vážiť a nezaoberať sa taľafatkami.Viem,že je to pravda.Mne zomrel otec na rakovinu a boli to najťažšie chvíle môjho života.A stále mi zviera srdce,keď si na to spomeniem.Ale my musíme žit a bojovať ďalej-nemôžeme sa pddať smútku a rezignovať.Ale určite aj takéto udalosti ovplyvňujú naše prežívanie denných momentov.

Prečo píšem vlastne tento článok?V podstate by som sa chcela opýtať na názory vás,drahí blogeri a na vaše pocity:Ste šťastní?Každý deň?Alebo len pri výnimočných chvíľach?Aké je vaše prežívanie bežného dňa?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Bratislavu čaká tretí protikorupčný pochod

Organizátori na protikorupčný protest pozvali aj premiéra Roberta Fica.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.


Už ste čítali?